titulna > VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE - história > hrady a kaštiele

hrady a kaštiele


Vďaka severo-južnej orientácii viedla cez Turiec oddávna významná spojnica  medzi juhom a severom Európy - Stredomorím a Pobaltím. Z Turca smerovala cez Oravu na sever k Baltu, opačným smerom cez Ponitrie do Podunajska. Komunikačná tepna viedla cez Turiec v dvoch hlavných líniách, ktoré rôznym spôsobom obchádzali záplavami postihované dno kotliny. Spojnice medzi nimi viedli cez brody, neskôr cez najstaršie mosty ponad rieku. Obe cestné trasy sa postupne olemovali reťazou starobylých turčianskych obcí, v ktorých boli mýtnice, prepriahacie stanice, prícestné hostince. Jedna línia starej hradskej sa vinula západným okrajom kotliny, spod Vyšehradu cez Slovenské Pravno, popod Zniev a ďalej úpätím Lúčanskej Malej Fatry do Vrútok, kde sa pokračovalo ponad prielom Váhu do Strečna alebo opačným smerom cez Sučany. Na opačnej strane kotliny viedla hlavná komunikačná tepna od Kremnice úpätím Veľkej Fatry cez Mošovce, Blatnicu, popod tri turčianske hrady a od prepriahacej stanice v Nolčove sa štverala cez Ľubochnianske sedlo, aby ďalej povedľa Ružomberka pokračovala na Oravu. Stará hradská "via antiqua" je dnes cieľom rozkošných turistických vychádzok a cyklotrás.

Znievsky hrad Sklabinský hrad Kaštieľ v Turčianskej Štiavničke

Znievsky hrad

Na skalnatom vrcholci v nadmorskej výške 985 m je najstarším známym hradom v Turci a najvyššie položeným hradom na Slovensku. Panovník Belo IV. dal po tatárskom vpáde postaviť vedľa starého Znojovho hrádku nový hrad "castrum Thurucz" - hrad Turiec. Hrad chránil vstup do Turca na starej obchodnej ceste z Ponitria a bol prvým sídlom Turčianskej stolice. Sídlo stolice však neskôr prešlo na väčší , lepšie prístupný Sklabinský hrad a Znievskemu hradu ľudia postupne vrátili jeho starý názov. Pôvodne mocné sídlo turčianskeho zemepána doplatilo na svoju neprístupnosť. Stalo sa nepohodlným, často menilo majiteľov. Roku 1681 hrad vypálili Tököliho povstalci a odvtedy ho nikto neopravil. V ruinách sa zachovali len zvyšky štvorhrannej veže a nižšie základy pozdĺžnej obytnej budovy.

Blatnický hrad

Skutočným "orlím hniezdom" nalepeným na úzkej skalnej veži nad roklinami Gadera, bol Blatnický hrad, ktorý v druhej polovici 13. storočia postavil Peter z Brezovice. Neskôr sa stal kráľovským majetkom. Základom hradného komplexu bol dlhý úzky palác zosilnený na severnej a južnej strane polkruhovitými vežami a od severovýchodu chránený skalnou priepasťou. Roku 1540 získali hrad Révaiovci a rozšírili ho o predhradie s novými budovami. Na konci 17. storočia sa ho zmocnili povstalci Imricha Tököliho a na začiatku 18. storočia kuruci Františka Rákociho II. Roku 1744 ho ešte opravili, ale od roku 1790 už neobývaný pustol.

Sklabinský hrad

Postavili v polovici 13. storočia na starom hradisku. Bol kráľovským hradom a sídlom Turčianskej stolice. Okolo roku 1436 vyhorel a po núdzovej oprave v druhej polovici 15. storočia nasledovala rozsiahla prestavba. Obnovili pozorovaciu vežu, pristavili gotickú kaplnku, pri stredovekom jadre hradu postavili prvé predhradie s dvoma baštami. Na konci 15.storočia hrad znova vyhorel.  Na dôkladnú opravu sa podujali Révaiovci - vybudovali druhé predhradie s novou bránou, chránenou polkruhovitou baštou a štvorhrannou vežou. Na začiatku 17. storočia vyrástol v predhradí komfortný renesančný kaštieľ. Prežil protihabsburské stavové povstania a bol sídlom Turčianskej stolice až do postavenia stoličného domu v Martine (1772). Starý hrad sa pomaly rozpadával, dolná časť s renesančným kaštieľom boli obývateľné až do druhej svetovej vojny. Koncom roka 1944 Nemci pri vojenskej akcii vyhodili kaštieľ do vzduchu a vypálili spolu so Sklabinským Podzámkom. Hradné múry v malebnom predhorí Veľkej Fatry sú už iba romantickým cieľom nedeľných vychádzok.

Kaštieľ v Turčianskej Štiavničke

V Turčianskej Štiavničke pri ústí Kantorskej doliny trónil révaiovský kaštieľ s obrovským anglickým parkom, ktorý plynule prerastá do okolitých lesov. V parku možno obdivovať takmer 400 druhov stromov z rôznych kútov sveta. Mohutné koruny cudzokrajných velikánov sa zrkadlia v pokojnej hladine rybníkov. V rozsiahlom rozáriu bolo svojho času 160 odrôd ruží. N akraji parku tróni záhradný pavilón z polovice 19. storočia . Na návrší nad obcou uprostred cintorína spočinuli révaiovskí zemepáni v honosnom mauzóleu.


Zdroj (text, foto): Turiec farebné srdce Slovenska, autor: Stanislav Muntág a kol., Vydavateľstvo Matice slovenskej, rok 2005