titulna > VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE - história > história mesta

história mesta

Martin v 2. polovici 19. storočiaMartin leží neďaleko sútoku čarovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej Turčianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Táto pevnosť hôr a dolín chránila Martin pred nepriaznivými časmi, ale priesmykmi a úžinami od Strečna, Kraľovian, Vyšehradu, Kremnice a Banskej Bystrice sa aj otvárala do sveta.

Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600–2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Charakteristickým znakom tohto obdobia bol kameň, z ktorého si vyhotovovali nástroje. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500–1250 pred Kr.). Priľahlé terasy rieky sa v dobách železných a v dobe rímskej stali domovom ľudu lužickej kultúry.

Obrovskú životaschopnosť obyvateľov Turca vidno najmä na hmotnej kultúre. Staršia sieť opevnení bola rozšírená a pribudol nový Hrádok v Košútoch. Prenikanie Keltov na naše územie popri tokoch riek a ich splynutie s pôvodným obyvateľstvom sformovalo u nás charakteristickú púchovskú kultúru. Kelti sa zaslúžili o rozvoj železiarstva a na kruhu vytáčanej keramiky.

Nepokojné obdobie sťahovania národov privádza na územie dnešného Slovenska prvých Slovanov; ich príchod je významým medzníkom v dejinách našej vlasti. Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska. Sú tu kniežacie mohyly z 9. a 10. storočia. V Blatnici sa našiel skvostný meč vikinského typu a bronzové, silne pozlátené kovania ozdobené plochými a reliéfnymi okrasami.

Podľa doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska. Západná časť Turca okolo dnešného Kláštora pod Znievom a Slovenského Pravna sa v druhom desaťročí 12. storočia dostala do vlastníctva zoborského opátstva. V listine z 1. septembra 1113 sú vymenované všetky majetky opátstva, z ktorých sa v Turci nachádzala “villa sancti Ypolity” (Kláštor pod Znievom) hraničiaca s potokom Polerieka, osada “Praun” (dnešné Slovenské Pravno), ako aj zaniknutá osada “Wesscan” (Viešťany, jej polohu nepoznáme).

Z prvej polovice 13. storočia máme zachované listinné doklady už o 39 osadách v Turci, preto ich vznik musíme datovať najneskôr do konca 12. storočia.

Po začlenení Turca do rámca ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v platnosti v podstate starú správu. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spoločný administratívny celok. Kopírovali tak cirkevnú organizáciu, ktorá bola staršia ako vlastná územná organizácia ranofeudálneho uhorského štátu. Z hľadiska cirkevnej organizácie bol Turiec súčasťou nitrianskeho archidiakonátu, ktorý združoval Nitru, Turiec a Oravu až do roku 1776 v spoločnej cirkevnej organizácii.

Oblasť dolného Turca patrila pod právomoc Sklabinského hradu
a jeho kastelánov; sem patrilo územie až za rieku Turiec po Trebostovo a územie zaniknutej osady Bambusky (Ambosfalva) na ľavom brehu rieky Turiec.

V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod. Z prameňov poznáme už z roku 1245 územie kráľovského rybára Uzdu ležiace severne od martinského sídelného priestoru. Panovník Belo IV. oslobodil tohto rybára od vykonávania služby a udelil mu donáciu na zem Hosti (terra Wendeg), ktorá ležala v susedstve jeho dedičnej zeme v Záturčí. Na tomto území sa roku 1357 spomína osada “Wendegh sive Hosti” a jej zemania.

Záturčie patrí medzi najstaršie osady
a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255. Pri metácii Záturčia roku 1255 sa spomínajú aj Vrútky.

Priekopu máme v listinách doloženú až roku 1271
v súvislosti s rúbaním lesa, ktorý sa nachádzal medzi osadami Modly, Priekopa a Vrútky.

Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá donácia na toto územie pochádza z roku 1242, keď panovník Belo IV. daroval štyri poplužia zeme Mikulovi a Dražkovi. Roku 1249 daroval panovník tri poplužia pôdy synom jobagiónov Tomášovi, Matejovi a Beňovi, ktorí osídľovali územie Tomčian. Na území Jordánu Belo IV. udelil ďalšie donácie zemanom, ktorí osídľovali roku 1255 územie Dolného Jasena, obidva Kalníky, pôvodne “villa Obusk”. Ivanko Lysý roku 1262 dostal donáciu na Ivanku.

Na území na juhu od Martina sa roku 1258 spomínajú Jahodníky, ktoré boli filiálnou obcou Bystričky ako sused Dražkoviec na západe.


Prvá listinná zmienka o Martine sa nachádza až v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. z roku 1284, a to opäť pri metácii Jahodník. Majetok tejto “malej Bystrice” daroval panovník komesovi Vavrincovi, synovi Kozmu, za verné služby pre kráľovský dvor. Pri tejto metácii sa hovorí, že hraničná čiara prechádzala cez veľkú cestu z Belej do Martina – in villam sancti Martini. V tejto listine je spolu s mandátom inzerovaná listina konventu v Kláštore pod Znievom z 9. júla 1284. Tu máme prvý nepriamy doklad o Martine.

Zrúcaniny hradu SklabiňaOsada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána sídliaceho na Sklabinskom hrade. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a pastierstvom, o čom svedčia privilégiá z rokov 1257 a 1265.

Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. V poslednej štvrtine 13. storočia sa zmenila komunikačná sieť Turca, čo spôsobilo dobudovanie sídelnej štruktúry tohto regiónu, najmä pri strednom a dolnom toku rieky Turiec. Tu vznikli nové osady a boli upravené vhodné brody cez rieku alebo boli postavené mosty i na takých územiach, ktoré boli často zaplavované a predtým sa dali prejsť len v suchom období. Cesty sa prestali vyhýbať inundačnému územiu rieky Turiec a neviedli už cez brod pri Turčianskej Mare, ale kratším smerom k Príbovciam do Martina. Cesta prechádzajúca cez Martin umožňovala v rovinatom teréne pohodlne dosiahnuť most alebo brod v Sučanoch smerom na Liptov, ako aj Priekopu smerom na Žilinu. Križovatka cestných komunikácií v Martine nebola, len z hlavnej cesty odbočovala cesta na Sklabinský hrad. Práve táto cesta na Sklabiňu prechádzajúca cez osady údolia Jordánu hospodársky pozdvihla Martin. Na tomto spoločnom výhodnom mieste sa schádzalo obyvateľstvo širokého okolia k náboženským obradom, tu pochovávali svojich blízkych a súčasne tu začali vymieňať svoj tovar, čím vzniklo výmenné miesto. Takto v druhej polovici 13. storočia okolo kaplnky alebo kostola a cintorína vznikala osada, ktorá dostala názov podľa patróna kostola.

K farnosti Kostola sv. Martina patrili okrem Martina i Dražkovce, Záborie, Dolné Jaseno, Horný a Dolný Kalník, Dolina, Priekopa, Horné a Dolné Záturčie, Košúty, Tomčany a Riadok. To bol pôvodný obvod martinskej farnosti v 14. storočí. Martinský kostol bol pôvodne drevený. V druhej polovici 13. storočia bol znovu postavený v štýle ranej znievskej gotiky.

Rímsko - katolícky kostolPrvá písomná správa, ktorá sa priamo dotýka Martina, je donácia magistra Donča z 25. júla 1315 pre farnosť Kostola sv. Martina, ktorej z vlastných majetkov daroval územie Riadku. Územie darované Dončom fare bolo na severnej strane ohraničené Kostolom sv. Martina, na juhu susedilo s Jahodníkmi a na západnej strane s riekou Turiec. Aj donácia územia Riadku martinskému kostolu mala vplyv pre sám Martin, ktorý sa neskôr dostal na popredné miesto medzi osadami dolného Turca.

Výrazný rozvoj Martina ako spoločensko - hospodárskeho strediska dolného Turca spadá do prvej polovice 14. storočia, vďaka čomu mu boli udelené mestské výsady.

Martin bol povýšený na mesto 3. októbra 1340
, keď mu panovník Karol Róbert udelil mestské privilégium. Originál privilegiálnej listiny nepoznáme, pretože bol zničený roku 1433. Poznáme len záznam z roku 1391, keď martinský richtár s prísažnými predložili výsadnú listinu s inými troma listinami na nahliadnutie kráľovskému sudcovi Imrichovi Bubekovi, aby preveril ich hodnovernosť.

Panovník Karol Róbert udelil Martinu také isté slobody, aké užívalo mesto Krupina. Mesto Martin s udelenými výsadami bolo vyňaté spod právomoci zvolenského župana a sklabinských kastelánov a bolo podriadené panovníkovi alebo jeho úradníkom. Podľa krupinského práva mohli martinskí usadlíci a hostia: slobodne si spomedzi spoluobčanov voliť richtára, ktorého kandidatúru mali predložiť kastelánovi na potvrdenie. Richtára po uplynutí jeho ročného volebného obdobia mohli zbaviť úradu – nezvoliť ho znovu. Pred skončením volebného obdobia ho mohli zosadiť len so súhlasom panovníka. Mohli si slobodne zvoliť farára, nemuseli prijať takého, ktorý im nevyhovoval, a nikomu sa nemala stať krivda. Mešťania mesta mohli mať svojho sudcu, ktorý ich mal súdiť v krvných sporoch i v ostatných priestupkoch. Len závažné trestné činy mal súdiť kráľovský súd. Obyvatelia Martina neboli povinní zodpovedať sa inému sudcovi, ani županovi, ani byť nimi súdení. Martinčania boli oslobodení od všetkých kráľovských mýt na území Uhorska okrem pohraničných. Zvolenskí alebo neskôr sklabinskí župani nesmeli násilne vstúpiť do domu mešťana, len na jeho žiadosť alebo s jeho súhlasom. Uprázdnené domy vymretých rodín, ak sa nehlásili zákonití dedičia, mohli dostať prisťahovalci. V chotári mesta si mohli obyvatelia bez zábran voľne rúbať drevo a lámať kamene.

Povýšenie osady Martin do mestského stavu znamenalo pre jeho obyvateľov väčšie hospodárske možnosti a spoločenský vzostup. Sľubný vývin mesta prerušil vpád husitov do Turčianskej kotliny. V septembri 1431 vtrhli v dvoch prúdoch na Slovensko a tiahli popri Váhu k Žiline a do Liptova. Späť sa vracali cez Sučany, Martin a horný Turiec. Tento vpád husitských vojsk do Turca bol pravdepodobne bez väčších škôd.

Pre Turiec, hlavne pre Martin, bola osudná až štvrtá výprava táboritov na Slovensko na jar 1433. Pri spiatočnej ceste z východoslovenských miest, ktoré boli Žigmundovou oporou, husitské vojská vtrhli do Turčianskej kotliny, kde vyplienili mestá Martin, Turany a pravdepodobne i Sučany. Podľa historika Pavla Floreka Martin vypálili medzi 15. a 20. májom 1433.

Mesto bez hradieb bolo ponechané na milosť a nemilosť prichádzajúcich husitov. Dielo skazy v Martine bolo také, že správa o ňom sa rozšírila i do Poľska a zapísal ju súdobý poľský kronikár Dlugoss. I listiny vydané pre Martin po tomto katastrofálnom plienení, v ktorých sa hovorí, že obyvateľstvo ostalo bez právnych dokumentov, zachytili túto pohromu a opisujú ju pod zdrvujúcim dojmom skazy veľmi rozhorčene. I panovník Žigmund sa v listine, ktorou Martinu znovuudeľoval staré výsady, z 23. novembra 1434 veľmi pohoršoval nad konaním husitských vojsk.

Žigmund obnovením mestských práv ponechal Martinu i naďalej jeho výsady, v ktorých bola uvedená daň platená do kráľovskej kasy. Martinčania boli povinní ročne platiť daň vo výške 92 zlatých, a to v troch splátkach – na Vianoce (31 zlatých), na sv. Juraja (31 zlatých) a na sv. Michala (30 zlatých).

Martin udelením výsad krupinského právneho okruhu mal možnosť správneho a hospodárskeho vývinu, aké mali slobodné kráľovské mestá. Tento sľubný vývin sa však zastavil v polovici 15. storočia a Martin z právnej stránky začal klesať na úroveň privilegovaných zemepanských mestečiek, až sa úplne dostal do područia majiteľov Sklabinského hradu a panstva.

V rušnom 15. storočí
okrem pobytu husitských vojsk Martin a celý Turiec sužovali i prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestečká a osady zemetrasenie. Podľa záznamov martinského farára Benedikta, literáta a ilustrátora kódexu, bolo 5. júla 1443 také silné zemetrasenie, že sa “až veže a budovy rúcali”. Okrem týchto prírodných nešťastí postihla Martin na jeseň 1452 morová epidémia.

Na čele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci mešťania. Mestskú radu potom stanovil zvolený richtár a komunita mešťanov. Richtár mesto spravoval, ale aj rozhodoval o sporoch medzi obyvateľmi okrem ťažkých prípadov, ktoré súdil panovník alebo jeho hodnostári. Počet členov rady bol počas storočí kolísavý, najviac však mala 12 členov. Richtár úradoval vo svojom dome, pretože mestečko nemalo radnicu, súdne spory sa riešili na martinskej fare v prítomnosti farára.

V 17. storočí si obyvatelia Martina volili svojho predstaveného v prvú májovú nedeľu každého roka. Pri odovzdávaní funkcie starý richtár odovzdával novému mestskú truhlicu, ktorá slúžila ako archív, a tri pečatidlá. Mešťania Martina si vysoko cenili svoje listiny, čo dokazuje aj zápis v mestskej knihe z roku 1658, že mesto malo sedem donácií, z ktorých päť pokladali za užitočné.

Od 60. rokov 18. storočia Martinčania richtára volili už 1. novembra, čo bol aj začiatok vojenského roku. Funkcia martinského richtára bola dobrovoľná a bezplatná. Až 16. novembra 1845 mestské zastupiteľstvo rozhodlo, aby každý, kto vykonáva funkciu pre Martin, mal popri príjme z vlastného zamestnania aj ročný plat. Richtár mal za svoju funkciu dostávať ročne 20 zlatiek a notár tiež 20 zlatiek, z ktorých si musel kupovať papier. Starší prísažní dostávali po 8 zlatých, účtovník 16, zástupca richtára 12 a mladší prísažní po 5 zlatiek.

Obyvatelia, ktorí sa hospodársky pozdvihli, boli prijímaní do mestského stavu – za mešťanov. Z mestskej zápisnice Martina poznáme prísahu štyroch martinských mešťanov: Juraja Oskericha, Daniela Kosu, Melchiora Nosáka a Jána Cundru z roku 1541; sľubovali v nej, že vo svojom “slobodnom kráľovskom meste” budú dbať o jeho dobro, obhajovať mestské slobody a znášať všetky verejné bremená. V neskoršom období budúci mešťan musel zložiť mestskej rade peniaze.

Mestečko sa stávalo čoraz závislejším od rodiny Révaiovcov, nových pánov hradu Sklabiňa, ale obyvatelia Martina sa usilovali rozšíriť svoje výsady. Už roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie jarmokov. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martinčanov listinu, v ktorej im potvrdil trhové právo, pričom rozšíril ich trhy o dva nové, a to na Vavrinca a pred Všechsvätými. Obyvateľom mestečka povolil vyberať na dobytčích trhoch dva denáre za kus.

Budova Župného domuNajstaršie mená obyvateľov Martina poznáme z portálneho súpisu z roku 1557; v meste boli vtedy dve verejné budovy – župný dom a dom révaiovský, ktorý patril mýtnici. Nespomína sa tu ani škola, ani nemocnica, krčma alebo radnica.

Daňové záležitosti osady Riadok, ktorej zemepánom bol martinský farár, sa evidovali osobitne. Tu sa nachádzalo sedem domov, ktoré obývali traja sedliaci a štyria chudobní obyvatelia, ktorých majetok nemal hodnotu väčšiu ako šesť zlatých.

Reformácia v 16. storočí čoskoro prenikla i na Slovensko. K rozšíreniu reformácie v Turci prispeli Révaiovci. Rad-radom sa zakladali evanjelické zbory, a to tak, že celé katolícke farnosti sa stali evanjelickými zbormi. Prvý vznikol roku 1544 v Martine. Martinský farár Vavrinec sa v rokoch 1544 až 1552 spomína ako prvý protestantský kňaz. Situácia sa zmenila po roku 1639, keď František III. Révai opäť konvertoval ku katolicizmu, odňal evanjelikom kostoly a vrátil ich späť katolíkom.

Prvé povinnosti Martinčanov k rodine Révaiovcov boli spísané v urbári zo 17. marca 1637. Obyvatelia mesta sa tu spomínajú ako mešťania – oppidiani, no v urbári z roku 1699 ich nazývajú “úrečití” poddaní. Martinčania museli vykonávať poľné práce a platiť dávky ako ostatní poddaní Sklabinského panstva. Postavenie obyvateľov mestečka sa už vôbec nelíšilo od postavenia ostatných poddaných tohto panstva.

V prvej polovici 18. storočia pre obyvateľov Martina zemepáni obnovili urbár v rokoch 1720 a 1728. Martin bol v tom čase v zlej hospodárskej situácii, nebol schopný platiť dane, preto vedenie mestečka bolo nútené predávať mestský majetok.

Urbárska regulácia Márie Terézie bola z právnej stránky vyjadrená najmä v urbárskom edikte z 23. januára 1767. Bola v živote slovenského ľudu veľmi významnou udalosťou a ovplyvnila jeho osud na dlhšie obdobie. Po roku 1767 sa začala realizovať aj v Turčianskej stolici. Predurbársky súpis bol realizovaný až 19. septembra 1770.

Urbár, ktorý sa pokúsili 16. septembra 1772 v Martine realizovať, sa skladal z deviatich častí a mal sa stať zákonnou normou, určujúcou základné vzťahy medzi Révaiovcami a obyvateľmi Martina – poddanými. Nový urbár potvrdil pripútanosť sedliakov a želiarov k pôde. Urbár 16. septembra 1772 prečítali pred zhromaždením Martinčanov, ktorí sa ho rozhodli neprijať, lebo podľa rady kráľovského komisára Jána Balogha by po prijatí stratili všetky regálne práva a nemohli by sa už na ne odvolať. Zástupcovia Martina vrátili urbár Kráľovskej miestodržiteľskej rade v Bratislave.

Po urbárskej regulácii sa začalo dlhé obdobie porušovania práv mestečka rodinou Révaiovcov. Vznikali spory, ktoré neraz musela riešiť i Kráľovská miestodržiteľská rada. Spory Martinčanov s Révaiovcami prerušilo až zrušenie feudálnych výsad roku 1848.

Významným hospodárskym činiteľom stredovekých miest boli remeslá. Prvý doložený záznam o kováčovi v Martine máme z roku 1384. V súpise z roku 1557 sa tu spomínajú obuvníci, kováči, zámočník a hrnčiar. Prvý spoločný obuvnícky cech pre Martin a Mošovce máme doložený roku 1551. Neskôr vznikli i ďalšie cechy.

Koncom 18. storočia nebolo okrem Mošoviec ani v jednom turčianskom mestečku viac ako 50 remeselníkov. Podľa súpisu z roku 1790 evidovali v Mošovciach 51, Slovenskom Pravne 34, Turanoch 22, Martine 20 a v Sučanoch 17 remeselníkov. Úroveň remeselnej výroby v Turci zaostávala za celoslovenským priemerom.

V Martine máme doložený veľký požiar roku 1666, keď mestečko bolo oslobodené od platenia daní a kontribúcie. Ďalší veľký požiar vypukol 1. septembra 1778, keď zhorel skoro celý Martin a Riadok. V prvej polovici 19. storočia Martin tiež niekoľko razy vyhorel. Najnešťastnejší pre mestečko bol rok 1843, keď vypukol najväčší požiar 22. apríla 1843. V Martine zhorelo 118 domov a škoda bola odhadnutá na 1050 zlatých, na Riadku zhorelo 23 domov v hodnote 135 zlatých a 46 grajciarov.

Na Riadku existovala od roku 1557 latinská škola. Roku 1834 sem preložili z Necpál latinskú seniorátnu školu. Viacerí učitelia týchto škôl boli literárne činní, ale ich kultúrne a národné pôsobenie nepresiahlo hranice Turca. Najvýznamnejšími predstaviteľmi kultúry a vedy z Turca boli Ján Jessenius, Martin Rakovský, Peter Benický, Ján Kollár, Andrej Plachý. Všetci však pôsobili mimo turčianskeho regiónu. V Martine sa od roku 1839 hrávali ochotnícke divadlá, boli aj prvé pokusy založiť slovenskú knižnicu.


Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania v rokoch 1848–1849, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.

Po revolúcii sa Martin z hospodárskeho hľadiska vôbec nelíšil od ostatných turčianskych mestečiek. Martinčania sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. Potvrdzuje to i správa martinského slúžneho na ministerstvo z roku 1875, v ktorej sa uvádza, že typickým zamestnaním žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, muži sa venovali prevažne roľníctvu, najmä chovu dobytka. Popri poľnohospodárstve sa venovali aj remeslám.

Pred zrušením cechov roku 1872 pracovalo v Martine ešte 10 cechových združení. Hneď po tom si remeselníci založili remeselnícky spolok, ktorý združoval príslušníkov rôznych remesiel a starali sa o výchovu učňovského dorastu.

Významným hospodárskym odvetvím bol aj obchod, hoci sa ním zaoberal neveľký počet Martinčanov, ktorí sa spolu s obyvateľmi Jahodník živili podomovým obchodom na území celej monarchie, ale aj v cudzích krajinách.

Trhy sa v mestečku konali vždy vo štvrtok. Jarmoky sa zachovali od feudalizmu. Matejský jarmok sa konal 24. februára, ďalší na Zelený štvrtok, turíčny jarmok bol v pondelok po Turícach, vavrinecký 10. augusta, bartolomejský 24. septembra, martinský 11. novembra a predvianočný vo štvrtok pred Vianocami.

Slovenská sporiteľňaKoncom 60. a začiatkom 70. rokov 19. storočia sa vo väčšom rozsahu začínajú u nás zakladať peňažné ústavy. Medzi nimi vznikla roku 1868 aj v Martine Sporiteľňa ako akciová spoločnosť so základným kapitálom 15 000 zlatých. Sporiteľňa zohrala pred rokom 1918 pozitívnu úlohu v rozvoji slovenského peňažníctva. Druhým významným slovenským ústavom bola Tatra banka, ktorá vznikla v rokoch 1884–1886. Na založenie tohto finančného ústavu dal podnet Rudolf Krupec. V Martine sídlili i ďalšie menšie peňažné ústavy, a to Martinská vzájomná pokladňa, ktorú založil roku 1914 Gustáv Izák, a Turčianska úverová banka.

So vznikom martinského slovenského peňažníctva súvisí aj rozvoj priemyselného podnikania. Najstarším priemyselným podnikom v Martine bol Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý vznikol roku 1869. Roku 1898 vznikla v meste ďalšia tlačiareň, ktorá patrila kníhkupcovi a nakladateľovi Jozefovi Gašparíkovi. Kníhkupecko-nakladateľský spolok vznikol roku 1886 s cieľom vydávať a rozširovať slovenskú literatúru.

Prvým z väčších priemyselných podnikov v Martine so slovenským kapitálom bol Tatra nábytok z ohýbaného dreva, ktorý založil Ladislav Dobrovits. Výroba v továrni sa začala už roku 1890 a podľa výkazov z roku 1893 tam pracovalo v priemere 270 až 340 robotníkov.

Pivovar bol ďalším slovenským podnikom. Patril akciovej spoločnosti založenej roku 1893 z iniciatívy Tatra banky a martinskej Sporiteľne. Pivo sa začalo vyrábať už roku 1894.

Väčším priemyselným podnikom bola rafinéria minerálnych olejov. Prvá etapa jej výstavby sa začala roku 1899. Bankrot podniku roku 1908 urýchlil veľký požiar, ktorý zničil veľkú časť objektov.

S účasťou slovenského a českého kapitálu sa začala budovať v Martine celulózka. Patrila akciovej spoločnosti, ktorá vznikla 31. marca 1902. Továreň roku 1907 zamestnávala už 282 pracovníkov a roku 1914 v nej robilo 550 zamestnancov.

Kultúrne oživenie
v Martine nastalo skôr ako na ostatnom Slovensku. Roku 1859 sa ochotníci predstavili miestnemu obecenstvu Palárikovou hrou Inkognito. V decembri toho istého roku založili slovenskú mestskú knižnicu. Po vzniku prvého slovenského gymnázia ju mesto darovalo škole.

Memorandové námestieMartin začal hrať významnú úlohu v dejinách slovenského národa najmä od Memorandového zhromaždenia, keď sa v tomto provinciálnom mestečku našlo dosť odvahy a uvedomenia na zvolanie zhromaždenia Slovákov. Zhromaždenie sa konalo 6. a 7. júla 1861 a vošlo do dejín ako “Memorandové”. Boli na ňom proklamované ciele slovenského národa. Priamym výsledkom Memorandového zhromaždenia v Martine a najväčším úspechom slovenského národného hnutia v prvej polovici 60. rokov 19. storočia bolo založenie Matice slovenskej a vznik troch slovenských gymnázií.

Matica slovenská bola postavená na spolkovom základe a odkázaná na dary a financie od národne uvedomelej vrstvy národa. Ako vrcholná slovenská kultúrna a národná ustanovizeň združovala slovenských kultúrnych, osvetových a vedeckých pracovníkov, podporovala a rozvíjala slovenskú literatúru, umenie, vedu, osvetu, edičnú činnosť, knihovníctvo, starala sa o vzdelanie slovenského ľudu a dvíhala jeho národné povedomie. Po jej násilnom zatvorení roku 1875 slovenská národná inteligencia stratila načas orientáciu, slovenské národné hnutie stagnovalo a nastala dlhšia prestávka v rozvoji organizovanej vedeckej a osvetovej činnosti.

Matičné gymnáziumKrátke trvanie malo aj slovenské nižšie patronátne evanjelické gymnázium v Martine. Svoju činnosť začalo 1. septembra 1867 s prípravkou, prvou a druhou triedou a alumneom. Na tejto škole učili dvaja riadni a traja externí profesori. Gymnázium maďarská vláda zatvorila už v januári 1875.

Odpoveďou na tento čin bola cieľavedomá činnosť nových spolkov a redakcií. Živenu, spolok slovenských žien, založili v Martine roku 1869. Členky tohto spolku každý rok organizovali augustové slávnosti, a tak programovo nadväzovali na tradíciu matičných augustových zhromaždení.

V meste od roku 1864 Slovenský spevokol rozvíjal ochotnícke divadelníctvo a hudbu. Dušou spevokolu i ochotníckeho divadelníctva bol Andrej Halaša. Význam Spevokolu vzrástol najmä po výstavbe Národného domu, ktorý sa stal strediskom spoločenského života v Martine. Po zhabanej budove Matice slovenskej bol druhou budovou s divadelnou dvoranou, ktorého výstavba mala podiel na stmelení národného života. Dobudovali ho roku 1890. V budove našli svoje sídlo spevokol, Turčianske kasíno, knižnica a múzeum.

Slovenské národné múzeumZ iniciatívy nestora slovenského múzejníctva Andreja Kmeťa bola roku 1893 založená Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorá dala základy prvému vedeckému vlastivednému výskumu a povýšila Martin na centrum slovenského múzejníctva. Prvá budova Slovenského národného múzea bola postavená z dobrovoľných zbierok slovenského ľudu. Propagácii slovenského folklóru a ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov sa venovalo družstvo Lipa, ktoré vzniklo roku 1910.

Všetka slovenská periodická tlač vychádzala z tlačiarne Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Medzi prvé slovenské časopisy patrí Letopis Matice slovenskej. Časopis Orol vychádzal v Martine už od roku 1870. Jeho pokračovateľom sa stali Slovenské pohľady, vydávané od roku 1881. Muzeálna slovenská spoločnosť vydávala od roku 1896 Sborník MSS a od roku 1898 Časopis MSS. Černokňažník vychádzal od roku 1876.

Národné noviny vychádzali od roku 1871 ako pokračovateľ Pešťbudínskych vedomostí, ktoré boli tlačovým orgánom Slovenskej národnej strany. Slovenské periodiká vydávali korporácie, širšie alebo menšie kolektívy, najčastejšie však jednotlivci. Všetka slovenská tlač vychádzajúca z martinských tlačiarní podliehala silnej tlačovej cenzúre. Najprísnejšie cenzurovali Národné noviny a Národný hlásnik, lebo mali zväčša i politický charakter.

Martin najviac ohrozovali požiare. Najväčší vypukol 5. mája 1881; ľahlo pri ňom popolom 143 domov a 97 hospodárskych budov v celkovej hodnote 324 000 zl. V súvislosti s touto tragédiou sa na podporu miestnych pohorelcov konala celokrajinská peňažná zbierka a správa štátnych železníc im poskytla zľavu na prepravu stavebného materiálu.

Roky prvej svetovej vojny zastihli slovenský národný život v hlbokej pasivite, a to vo všetkých oblastiach – hospodárskej, kultúrnej, spoločenskej a politickej.


Ustanovením Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918 a vyhlásením Deklarácie slovenského národa bol prijatý základný štátoprávny dokument novovytvoreného štátu – Česko-slovenskej republiky.

Mesto roku 1919 malo 3 853 obyvateľov, roku 1930 už malo vyše 7 500 ľudí, čo súviselo s tým, že Martin sa stal administratívnym centrom severozápadného Slovenska. V meste chýbali priestory na zriadenie centrálnych úradov. Na zmiernenie bytovej krízy vzniklo roku 1920 stavebné družstvo; rokoch 1925–1932 postavilo 107 rodinných domov, väčšinou pre pracujúcich zo stoličkovej továrne, celulózky a pre železničiarov.

Po prevrate nastal tiež rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života v Martine. Oživotvorenie Matice slovenskej roku 1919 znamenalo pokračovanie v jej pôvodnej činnosti v zmenených politických a národných pomeroch.

V medzivojnovom období zintenzívnila svoju činnosť Muzeálna slovenská spoločnosť, Slovenské národné múzeum a Matica slovenská, ktoré dostali nové budovy.

Roku 1919 vzniklo Štátne reformné reálne gymnázium, ktoré nadviazalo na staré tradície slovenského nižšieho gymnázia v Martine.

Na odkaz ochotníckych tradícií v Národnom dome nadviazala Matica slovenská, a tak na jar roku 1944 vzniklo Slovenské komorné divadlo. Scénu viedol Ján Marták a ako stály hosť tu pôsobil Andrej Bagar. Počas druhej svetovej vojny malo divadlo výrazne protifašistické zameranie.

Aj po prevrate roku 1918 až do roku 1950 pôsobil v Martine Slovenský spevokol, v rokoch 1909 až do roku 1930 tu bol i Spevácky zbor organizovaného robotníctva a v 30. rokoch účinkovala Turčianska filharmónia.

Počas augustových slávností roku 1920 vznikol Spolok slovenských umelcov, celoslovenské združenie spisovateľov, skladateľov a výtvarníkov.

V tridsiatych rokoch začala v Slovenskom národnom múzeu činnosť prvá Slovenská národná galéria, ktorá takmer 20 rokov sústreďovala obrazy starších i žijúcich slovenských výtvarníkov. Roku 1938 na krátky čas v Martine našla pôsobisko i Slovenská vysoká škola technická.

V prvej polovici 20. storočia poskytol Martin zázemie popredným vedcom a umelcom. Pôsobili tu Pavol Socháň, Andrej Kmeť, Janko Jesenský, Elena Maróthy-Šoltésová, Pavol Országh-Hviezdoslav, Jozef Gregor-Tajovský, Martin Kukučín, Ján Smrek, František Hečko, Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Emil Boleslav Lukáč, Ľudo Mistrík Ondrejov, Jozef Cíger-Hronský, Ján Bodenek, Július Barč-Ivan, Mária Rázusová-Martáková, Martin Rázus, Jozef Škultéty, Ján Marták, Ján Hrušovský, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Karel Plicka, Fraňo Štefunko, Jaroslav Vodrážka, Milan Thomka-Mitrovský, Lea Mrázová.


Mníchovský diktát 29. septembra 1938 znamenal začiatok rozbitia Československa. Začiatkom marca 1939 sa vyhrotila situácia medzi pražskou vládou a bratislavskou autonómnou vládou, ktorá odmietla ultimatívny tlak Prahy. Obyvatelia Martina sa nestotožnili s oficiálnou ideológiou ľudáckeho režimu. Čoskoro vznikli ilegálne organizácie. V Turci pôsobila ilegálna organizácia Revolučnej mládeže Slovenska a ilegálna tlačiareň v záhradníctve u Danekov.

Medzníkom v organizačnej príprave Slovenského národného povstania bolo i zasadnutie ilegálnej Slovenskej národnej rady v júli 1944 v Žarnovickej doline pri Čremošnom a ďalšie porady vedenia odboja v Sklabini a v Jahodníckych hájoch. Do odboja sa v Turci zapojili i Národné noviny a matičné rozhlasové vysielanie.

V júli 1943 sa v turčianskych horách začali organizovať prvé partizánske skupiny. Na jar 1944 sa z iniciatívy všetkých ilegálnych skupín vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru v Martine. Vojaci martinskej posádky nadviazali spojenie s partizánmi a udalosti koncom augusta 1944 dostali spád – 21. augusta partizáni prišli do Sklabine a vyhlásili obnovenie Československej republiky.

Nemci začali 29. augusta 1944 obsadzovať územie Slovenska, čo bolo signálom na vyhlásenie celonárodného povstania proti fašizmu. Tlak nemeckej armády na povstalecké jednotky a partizánov bol silný. Najťažšie boje sa viedli pri Strečne, Vrútkach, Priekope, v Košútoch a v Martine.

Martin bol oslobodený ráno 11. apríla 1945 jednotkami 4. brigády Prvého čs. armádneho zboru. V tom istom čase jednotky 1. a 3. brigády zboru oslobodili Priekopu a Vrútky. Z južnej strany Turca zároveň s jednotkami 4. čs. brigády prišli do Martina vojaci 18. rumunskej divízie spolu s vojakmi II. ukrajinského frontu.


Po skončení vojny bolo v Martine 12 závodov. Základný kameň Závodov ťažkého strojárstva bol položený v máji 1948 a už od októbra 1949 začalo pracovať stredisko na výrobu oceľových konštrukcií a žeriavov. Prvé finálne výroby – banské lokomotívy – opustili závod už roku 1951. V závode sa vyrábali železničné nákladné vagóny a lokomotívy, motory pre traktory typu PA-4 a iné malé motory.

Tlačiarne Neografia sa v 70. rokoch rozšírili a významné miesto má výroba pre export. V Turčianskych celulózkach a papierňach sa roku 1973 sa začala výroba bytových tapiet, neskôr sa orientovali na výrobu kartonáže z vlnitej lepenky.

Po vojne vznikli v Martine pekárne a cukrárne, mliekarenský priemysel, zmodernizoval sa závod Fatra, vystavala sa Tepláreň, Biotika, Divadelná technika, stavebné závody.

So závodmi začali rásť nové sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Vybudovali sa nové štvrtePodháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie. V týchto štvrtiach vyrástli škôlky, školy a obchody.

Rozšírila sa sieť kultúrnych stánkov – Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, buduje sa Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V obnovenej prvej budove Matice slovenskej bolo otvorené Národné literárne múzeum, v bývalom župnom dome Turčianska galéria. Na Národnom cintoríne v Martine je pochovaných niekoľko desiatok významných národných a kultúrnych činiteľov Slovenska.

Od roku 1962 tu pôsobí pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, dnes samostatná Jesseniova lekárska fakulta. Na odkaz prvého gymnázia nadviazalo Gymnázium V. Paulinyho-Tótha. V Martine bola vybudovaná Stredná priemyselná škola strojnícka a viaceré učňovské školy.

Vysokou úrovňou i s medzinárodnou účasťou sa do našej národnej kultúry začlenil festival umeleckého slova Slovesná jar, prehliadka ochotníckych divadiel Scénická žatva, Martinská hudobná jar, súťažné výstavy umeleckej fotografie.


Revolučný zvrat roku 1989 priniesol v našom živote veľa pozitívnych zmien, umožňujúcich rozvinutie všetkých stránok spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života ľudí a miest, ale Martinu pripravil aj ťažkú skúšku. Rozhodnutie o riešení konverzie začiatkom 90. rokov v strojárskom priemysle a rozpad východných trhov vyvolali rozhodujúcou mierou aj ekonomické problémy priemyslu a nárast nezamestnanosti v Martine a v okolí.

Napriek ťažkej situácii magistrát mesta začal  rekonštrukcie historického jadra Martina, rekonštruoval sa mestský park P. O. Hviezdoslava. Vznikli nové firmy v oblasti strojárstva, spracovania dreva, stavebníctva a služieb.

Obrodil sa náboženský život veriacich. Na sídlisku Sever blízko Fatry bol vystavaný nový rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie, ktorý bol dokončený roku 1995. Obnovila sa i cirkevná škola.

Mesto je v rámci nového územno-administratívneho členenia Slovenskej republiky od júla 1996 sídlom okresu Martin v rámci Žilinského kraja. K 31. decembru 1998 žilo v Martine 60 361 obyvateľov, k 31. decembru 2003 žilo v meste 59 514 obyvateľov.

Výroba luxusnej obuvy v závode ECCOMartin je sídlom mnohých organizácií štátnej správy, kultúrnych, spoločenských ustanovizní a bánk. Po roku 1989 odkúpením ešte nezariadených novopostavených priestorov bola dobudovaná Hoechst–Biotika v Martine, vybudovala sa a sprevádzkovala časť továrne ECCO na výrobu luxusnej obuvi s dánskou majetkovou účasťou a rozrastá sa nový závod Auto Martin v rámci komplexu Volkswagen na výrobu prevodoviek.

 


Tento text bol vybratý z publikácie Martin a okolie, vydanej vydavateľstvom Kozák - Press  v roku 1999 s láskavým dovolením vydavateľa.