V
druhej polovici 19. storočia sa Martin - dovtedy málo významné
zemepanské metečko - prihlásil k moderným európskym duchovným
prúdom, ktorých slovenským ohlasom bolo emancipačné hnutie vedené
poprednými vzdelancami. V dňoch 6.-7. júna 1861 sa zišlo v Martine
zhromaždenie aktivistov a delegátov z rôznych kútov Slovenska a
prijalo odvážny programový dokument Memorandum slovenského národa.
Jednou y po6iadaviek Memoranda bolo aj založenie celonárodnej kultúrnej
ustanovizne v štýle "matíc", aké si medzičasom založili
niektoré iné slovanské národy v uhorskej minarchii. Roku 1863 sa
naozaj podarilo založiť Maticu slovenskú a jej sídelným mestom sa
stal Martin.
V 19. storočí účinkovala Matica slovenská len
12 rokov, ale toto krátke obdobie čulej aktivity stačilo na to, aby
sa Martin premenil na intelektuálne centrum. Matica slovenská združila
v meste kruh popredných proslovensky zmýšľajúcich vzdelancov,
položila základy celonárodných zbierkotvorných a vedeckých
pracovísk, bádateľskej a vydavateľskej činnosti, kníhtlače.
Založila prvú národnú knižnicu, roku 1870 otvorila v Martine prvé
slovenské múzeum. Vydávala desiatky odborných monografií a prvý
po slovensky písaný vedecký časopis - Letopis Matice slovenskej.
Zaslúžila sa o jazykové zjednotenie Slovákov a vytvorila komunikačnú
platformu pre slovenských vlastencov z rôznych častí krajiny a rôznych
odborov činnosti. V porovnaní s podobnými ustanovizňami ďalších
slovanských národov dosiahla najväčší rozmach.
Po
krátkom období relatívnej slobody sa však maďarizačný tlak opäť
vystupňoval a roku 1875 uhorská vláda Maticu slovenskú na základe
vykonštruovaných obvinení násilne zatvorila. Mnohé z jej
funkcií však vzápätí prevzali ďalšie martinské inštitúcie -
Turčianske kasíno, ženský spolok Živena, Kníhtlačiarsky účastinársky
spolok, Národný dom, Muzeálna slovenská spoločnosť a i.
Po páde habsburskej monarchie sa roku 1919 obnovila
aktivita Matice slovenskej. Za dve desaťročia prvej Československej
republiky Matica naširoko rozvinula edičné, bádateľské a
dokumentačné aktivity a čulý spolkový život na celom území
Slovenska. Najväčší rozmach takmer v poldruhastoročnej histórii
zaznamenala v 30. - 40. rokoch 20. storočia, keďa sa okolo nej
sformoval jedinečný kruh vzdelancov, literátov i manažérov, na čele
s Jozefom Cígerom Hronským. Nástup komunistického režimu po roku
1948 znamenal poštátnenie Matice a oklieštenie jej funkcií na rolu
národnej knižnice a literárneho archívu.
Revolučné zmeny v roku 1989 umožnili Matici vrátiť
sa k spolkovému usporiadaniu a obnoviť pôvodný rozsah činností.
Matica slovenská na začiatku 3. tisícročia predstavuje neštátnu
verejnoprávnu ustanovizeň, ktorá svoju činnosť vyvíja na odborných
pracoviskách v Martine i v Bratislave a vo vyše dvoch desiatkach
domov a oblastných pracovísk na celom Slovensku. Jej spolkovú základňu
tvorí takmer 60 tisíc členov združených vo vyše 600 miestnych a
záujmových odboroch. Významnú rolu zohráva Matica slovenská
jednak pri udržiavaní regionálnej kultúry, jednak pri organizovaní
a podpore krajanského života Slovákov v zahraničí. Udržiava živý
kontakt s komunitami krajanov z rôznych historických vrstiev
slovenského exilu - od potomkov slovenských vysťahovalcov na Dolnú
zem v polovici 18. storočia až po slovenský politický exil z
druhej polovice 20. storočia.
I keď Martin v priebehu 20. storočia stratil mnohé
zo svojich kultúrnych funkcií a inštitúcií v prospech Bratislavy,
jeho historická osobnosť sa do veľkej miery uchovala a našla svoje
vyjadrenie v zákone NR SR o meste Martin ako centre národnej kultúry
Slovákov.
Zdroj (text, foto): Turiec farebné srdce Slovenska,
autor: Stanislav Muntág a kol.; Vydavateľstvo Matice slovenskej, rok
2005
|